MATERSKÁ

9 mesiacov 

Dlho trvalo napísať tento blog. Možno som už vyšla z cviku, keďže posledný som písala, asi pred trištvrte rokom. Skôr si ale myslím, že musel zrieť. Fotky k nemu vznikli ešte, keď mal mladý pánko deväť mesiacov a myslím, že tých prvých deväť mesiacov plne vystihuje obdobie, o ktorom idem písať. O materstve, ktoré ma prevalcovalo.

Na pôrod som sa pripravovala veľa. Určite sa to vyplatilo. Mala som jeden, z tých krajších a pomerne bezproblémových pôrodov. Síce bol dlhý a ja som bola už na konci značne unavená, dali sme to s mojim parťakom, pekne prirodzene, bez utlmovákov, i keď s neželanou epiziotómiou na konci. Po narodení sa na nás vyliala studená sprcha v podobe Arturovej infekcie. Žili sme z hodiny na hodinu. Až teraz, keď sa na to spätne pozriem, tak v elixíre všetkých tých emócii, ktorými si, žena po pôrode prechádza, nehovoriac o fyzických bolestiach, ktoré pôrodom nekončia, ale skôr začínajú, to bola slušná nálož na psychiku. Malý bojovník sa našťastie hrdinsky z infekcie dostal a po týždni sme išli domov. “Hurá”? Nevedela som sa dočkať. Doma však prišlo rýchle vytriezvenie. Boli sme na začiatku.

Po príchode domov

Na začiatku jazdy plnej emócii, plaču, kriku, zúfalstva, ale aj smiechu, či šťastného výskania. Večných otázok aj pochybností. Materstvo so mnou zamávalo. Mala som 34 rokov a o materstve, či šestonedelí som nevedela nič, i keď som si už vopred, čo to prečítala. Poriadne som na rukách držala prvýkrát až svoje vlastné dieťa, ak nepočítam občasné podržania cudzích periniek, ktoré trvali tak zhruba päť minút. Všetko bolo nové a náročné, viac ako som si predstavovala. Môže to znieť smiešne, naivne či hlúpo, ale keďže moja predstava zodpovedala nulovým skúsenostiam, bola niekde úplne inde ako následná realita.

Myslela som si, koľko toho popri bábätku stihnem. Namiesto toho som bola preválcovaná blízkosťou, ktorú malý človiečik od mamy potrebuje. Teraz sa nad tým, už len pousmejem, ale pamätám si presne tie hodiny a hodiny rozmýšlania nad tým, že prečo bábo nechce spať v postieľke pekne na chrbte? Veď tak to výdavame vo všetkých filmoch a každý naokolo vám povie, že to tak má byť, a pritom je to celé dosť neprirodzené. Devať mesiacov v sústavnom kontakte a zrazu strih, postieľka. Mala som pocit, že je niečo zle.

Prečo sa chce neustále krímiť a byť teda stále „nasosnuté“ na mame? Mám dosť mlieka? Vie sa dobre napiť? Večné otázky a spochybňovania. A pritom je to tak prirodzené, tá blízkosť mini bábätka a mamy. Našťastie moja intuícia ma viedla týmto správnym smerom, ale zneistenia toto náročné a vyčerpávajúce obdobie robili dvakrát takým ťažkým. Preto to tu aj píšem, pre novopečené mamy, ktoré cítia niečo podobné, pre možno budúce mamy, ktoré tiež ešte nevedia, čo si rola mamy vyžaduje. Nie je hanba, ak nemáte pocity večného šťastia. Ja som mala dlho pocit, že by to tak byť nemalo, že by som mala byť šťastná, tak ako nikdy predtým, lebo tak sa to predsa všade píše. Bola som na seba nahnevaná, že to tak nemám. Cítila som sa nevďačne, že si nevážim, že mám doma zdravé krásne dieťa.

Sociálny tlak

Dnes je na mamu vyvíjaný celkom slušný tlak. Častokrát si to robíme aj my mamy medzi sebou. Internetom sa hmýria obrázky šťastných mamičiek, ktoré toho pri bábätku stíhajú neskutočne veľa. K tomu dokonale vyzerajú, nehovoriac o postavičke ako lusk?. Je to virtuálna realita, ktorá sa nám dostáva do podvedomia, či chceme, alebo nie. Aj mne sa dostala. Robila som presne tie veci, ktorými si mama pod sebou kope jamu. Porovnávala som sa. A to nielen s virtuálnou realitou, ale aj vplyvom okolia, kde žijeme.

Ak sa na vás z každej strany valí spánkový coach, alebo počujete ako chodia mamy do spánkových centier, lebo sa im dieťa budí dvakrát za noc, a to vaše sa budí desaťkrát. Zapochybujete. Zapochybujete, či je chyba vo vás, v ňom, alebo vlastne kde. Späť do zen módu ma vždy dostávali rozhovory s najbližšími kamarátkami, ktoré bohužial boli príliš ďaleko, aby ma v tom ňom udržiavali neustále. Príjemne mi bolo aj pri počúvaní  podcastu MamaGang, či profil @rodinna_psychologia Hľadala som svoju cestu materstva a toto boli miesta, kde som sa cítila dobre.

Na druhej strane sa už na internete odkrýva aj neskreslená reality materstva. Častokrát, ale končí šestonedelím, a pritom ním vlastne len začína. Každý mesiac prichádzajú nové a nové výzvy. Bolo ich veľa a stále ich veľa je, no boli to chvíle, keď som sotva myslela na fotenie, v štýle autenticity a zachytenia emócie. Bola som ubolená, stratená, zlomená. Nemala som potrebu o nich hovoriť do celého sveta. Potrebovala som čas. Čas veci pochopiť, prežiť a následne prijať a až potom zdieľať tu.

Čo by som urobila inak?

Snažím sa veci pochopiť. Zobrať si z nich to, čo sa dá a hlavne prijať, že v danej chvíli človek robí všetko najlepšie ako vie na základe svojich skúseností a vedomostí. Musím si, ale túto múdrosť častokrát pripomínať. Nemám ju prirodzene vo svojom DNA. Smútiť a hovoriť, čo by človek urobil inak berie čas z prítomného okamihu, takže je to lose-lose, nemôžete vyhrať. Vždy sa ale človek niečo naučí a možno to bude mať možnosť urobiť inak nabudúce, prípadne zdieľaním pomože niekomu inému.

Dnes už viem, že obdobie šestonedelia, by som strávila inak. V posteli od rána do večera, celé dni. Tak ako sa to ešte robí v niektorých kultúrach, ktoré nie sú zničené dnešnou uponáhľanou dobou. Oddychovala by som, spala, dojčila, nechala sa obskakovať a tak stále dokola. Nehnala by som sa čo najskôr na prvú prechádzku, či kávu, a to už je čo povedať, veď viete ako ju mám veru rada?. Neriešila by som, prečo bábo stále chce spať na mne, poddala by som sa okamihu a prijalo ho taký, aký je a užila si ho.

A na záver jedno želanie pre každú mamu

Každý rodič má svoju cestu a aj cestu k jej objaveniu. Toto bola moja. Respektíve stále je, keďže rodičom sa učíme byť každý deň, nielen prvý mesiac, či prvý rok dieťaťa. Neskončila popôrodnou depresiou, i keď mohla, ak by som nemala obetavého a empatického manžela a kamarátky na telefóne. Želám každej mame práve toto, tých správnych ľudí okolo seba a čo najmenej tých podnetov, ktoré nahlodávajú jej vnútro. A pre vás, ktorí idete na návštevu k nejakej novopečenej mamičke mám tiež jeden tip. Okrem ťuťu vecí pre bábätko jej doneste nejaký dobrý obed, nie koláč (i keď aj ten dobre padne). Výživné, najlepšie domáce jedlo, to je jedna z vecí, ktoré mama prvé mesiace potrebuje najviac?? a teda potom aj ten koláč?.

Comments

comments